História
Tradičný ľudový odev obce Buzitka
Mgr. Matej Baláž
Tradičný ľudový odev vyjadruje spätosť s hlavným nositeľom ľudovej kultúry – ľudom. Štúdium tradičného ľudového odevu od 16. – 18. storočia nám žiadne záznamy, či už krojové, albumy, cestopisy, vlastivedné literatúry a iné hodnoverné údaje na Slovensku neposkytuje. Oblečenie sa v priebehu rôznych historických období mení, odráža štruktúru spoločnosti a sociálne postavenie nositeľa.
Tradičný ľudový odev môžeme charakterizovať od 18. storočia. V tomto období sa zakladajú prvé manufaktúry – súkenky i kartúnky a odevnú kultúru výrazne ovplyvňuje uhorská šľachta, žijúca zväčša na území Slovenska. Predstavy o odievaní v tomto období nám poskytujú galérie s portrétmi šľachty, strednej šľachty a zemianstva. Dedinské obyvateľstvo sa majetkovo tiež diferencuje, čo sa prejaví i na jeho odeve. Okrem základných surovín ako je ľanové a konopné plátno, súkno z ovčej vlny, ovčie kože a kožušiny, začínajú sa v tradičnom odeve používať aj jemnejšie manufaktúrne a dovážané materiály (farebné polovlnené tkaniny, bavlnené materiály, farebný tlačený kartún a šatky, bavlnené a hodvábne priadze, šnúry, stuhy, korálky a leonský tovar kupovaný na jarmokoch a trhoch). Tkanie plátna patrí ku každodennej súčasti rodín, pričom v Poiplí sa častejšie uplatňuje keprová väzba. Plátno sa zdobí červenými, modrými alebo čiernymi pásmi. Zložitejšie motívy sa vytkávajú podľa papierovej muštry červenou farbou. Archaickejšie geometrické motívy dopĺňajú rastlinné (klinček, tulipán, listy, granátové jablko, hruška a žaluď), zoomorfné (vták, kohút) a antropomorfné. Doma vyrobené odevné súčasti sa postupne dopĺňajú remeselnými výrobkami.
Odev možno skúmať z najrôznejších hľadísk, pričom my vychádzame z regionálnej formy vyznačovanej sa použitými materiálmi, farebnosťou, strihom, spôsobom výzdoby a úpravy. Nato, aby sme charakterizovali odev, musíme sa pozrieť na ľud ako nositeľa tradičného odevu, pretože osada Boszita (dnes Buzitka), časť obce Prša bola v minulosti veľkostatkom Coburgovcov – extravilán bez súvislejšieho trvalého osídlenia. Majetok získali sobášom Antónie dcéry Františka Koháriho. V neskoršom období je tiež súčasťou obce Prša, až do roku 1957.
Veľkostatkári hospodária spravidla vo vlastnej réžii. Poľnohospodársku výrobu si organizujú sami členovia rodiny alebo hospodársko-správny aparát. Vlastnú produkciu však zabezpečujú námezdne pracujúci, ktorí pochádzajú z miestnej a okolitej chudoby.
Tradičný ľudový odev sa v obci Buzitka nezachoval. Môžeme ho identifikovať len na základe príbuzných, susedných lokálnych prvkov a znakov okolia Fiľakova a Lučenca. Ľudový odev na južnom Slovensku sa vyvíjal v susedstve iného národného etnika – Maďarov ako to dokazuje i odev v južnom Honte, Gemeri a Novohrade, susediacom kedysi s kmeňom Polovcov (Palócov).
V prvej polovici 20. storočia spestrujú etnickú mozaiku oblasti aj vnútorné kolonizácie - tzv. detvianska a kolonizácie súvisiace s pozemkovými reformami v Československu. Za palócke sídliská sa považujú Fiľakovské Kľačany, Pinciná, Prša, Rapovce, Mikušovce, Trenč, Veľká nad Ipľom, Vrbovka a Bušince.
Ľudový odev palóckych dedín Poiplia preukazuje už začiatkom 20. storočia veľmi silné meštianske znaky. Typickým prvkom v ženskom odeve je dominujúci znížený pás a nadrobno poskladaná sukňa. Jej šírku vytvára niekoľko bielych bavlnených spodničiek a zástera s bohatou dierkovou výšivkou. Materiálmi používanými na vrchné súčiastky odevu, sukní a vizitiek sú plyš a hrubý hodváb. Výšivka má naturalistický kvetinový ornament vyšitý plochým stehom. Doplnkom je plátené oplecko a pruslik. Popri novších súčastiach prebratých z mestského šľachtického alebo vojenského prostredia nájdeme v odeve aj archaické prvky. V mužskom odeve je to košeľa, gate, súkenné nohavice a rôzne druhy súkenných kabátov, kožúšky, kožuchy a čiapky. Vrchný odev mužov sa zhotovuje zo súkna. Konopné plátené košele sa nosia len na pracovné príležitosti. Predný diel a manžety sviatočných košieľ z bavlneného plátna sú vyšité bielou niťou. Neskôr (do roku 1950) sa nosia úzke šnurovacie nohavice, gombíkmi zdobený šnurovaný pruslik a priliehavý kabát zdobený na golieri čiernou výšivkou. Na krku je uviazaná hodvábna šatka ukončená zlatými strapcami. Po roku 1950 ich striedajú rajtky a kabáty s moderným strihom. Ženy používajú tri druhy čepcov. Prvý typ je biely bavlnený, zdobený po celej ploche bielou dierkovanou výšivkou, plochým stehom a umelými kvetmi, ktorý sa nosí každý deň. Druhým je polosviatočný čepiec, nazvaný „pirpi“, šitý z hodvábu a lemovaný čipkou. Tretí, sviatočný čepiec nazývaný „medený“ je z konopného plátna, pokrytý hodvábom, farebne zladeným s celým vrchným odevom ženy a zdobený kovovou čipkou a flitrami.
Známy lučenecký etnograf a spisovateľ Gyula Fábián považoval za najkrajší príklad vplyvu palóckeho ľudového umenia na „cifrovaných“ halenách, ktoré vyrábali lučeneckí halenári János Győri, Zsigo Rakottyai, Béla Englert a János Kontra. Typickým znakom halien je zdobená, harasom vyšívaná zadná štvorcová časť na veľkom golieri so zošitými rukávmi, na spodku s výšivkou a ozdobnými širokými pásmi po bokoch. Nosili ich hlavne pastieri, ktorých stretával na jarmokoch a omšiach. Biele halenové hrubé súkno je vyšívané rôznymi farbami. Čierne je hlavne červenou, žltou a zelenou farbou. Na tmavosivé súkno sa vyšíva ultramarínovou farbou. „Halenové kvety“ umiestnené na zadnej časti haleny sú zložené z listov rôznych tvarov (rozmarínový, ružový a dubový) a kvetinových motívov (ruža – mlynová ruža, srdcovitá ruža, tulipán, ľalia a klinček). Motív uhorského znaku prišiel do módy v 60. rokoch 19. storočia, keď haleny nosí v Novohrade pod vplyvom „národného obrodenia“ aj „panská vrstva“. Výrobe kožuchov sa popri kožušníkoch v dedinách venovali kožušníci z Lučenca - Kémeryovci a János Nagy z Fiľakova. Koža sa farbí dubením nahnedo, v ženských je podklad najčastejšie biely, na chrbte doplnený výšivkou v striedaní čiernej, červenej, svetlozelenej a žltej farby. Motívy sú príbuzné motívom používaných na halenách, pričom na kožuchoch sú menšie kvety vyšívané a väčšie aplikované. Na aplikáciu sa používa čierna, červená a žltá koža doplnená mosadznými krúžkami, ktoré sa objavovali aj u slovenských kožuštekov.
Príčinu nezachovania sa tradičného ľudového odevu opisuje vo svojej publikácii opäť etnograf Gyula Fábián z Lučenca. Príčinami „pustnutia“ produktov ľudového umenia sú podľa neho nedbalosť, šírenie vysokej kultúry a zmena spôsobu života ľudu. Pri práci v továrňach Lučenca a Fiľakova, venovanie sa baníctvu v okolí Salgótarjánu sa ľudia stretávali aj s cudzími kultúrnymi vplyvmi „gránerov“ (banských robotníkov pochádzajúcich z Krajne, z územia dnešného Slovinska). Napodobňovanie kultúry panských vrstiev, nosenie odevu podľa francúzskej a viedenskej módy, kupovanie plátna u lučeneckých židovských obchodníkov boli v danom čase a v danej oblasti už nezastaviteľnými procesmi, ktoré nepriali zachovaniu autentickej ľudovej kultúry: „Už iba mŕtvych obliekajú tak, ako by si to priala niekdajšia česť“ (AGÓCS, 2011, s. 84).
Zoznam bibliografických odkazov:
ADAMOVÁ, M.: Buzitka 1350 - 2000. Buzitka: Novohradské osvetové stredisko Lučenec, 2000. 63 s. ISBN 80-9683370-8-7
AGÓCS, A. 2011 GYULA FÁBIÁN – Výskumník maďarského ľudového umenia severného Novohradu. In: Etnologické rozpravy 1-2/2011. ISSN 1335-5074, 2011, roč. XVIII, č. 1-2, s. 77- 92
ALBERTY, J. a kol.: Novohrad 2/1 Dejiny. Martin: Osveta, 1989. 456 s. ISBN 80-217-0091-2
BARTOŠOVÁ, A. a kol.: Slovenský ľudový textil. Martin: Osveta, 1957. 153 s.
BENŽA, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej kultúry, 2015. 293 s. ISBN 978-80-89639-26-7
BOZÓ, A. - PUNTIGÁN, J.: Gyurkovits - maliar Lučenca. Lučenec: BBSK - NMG Lučenec, 2017. 96 s. ISBN 978-80-89525-10-2
Encyklopedický ústav SAV: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava: Veda, 1977, 526 s. ISBN 71-019-77
KMEŤ, S. a kol.: Lešť. Bratislava: Vojenská informačná a tlačová agentúra MO SR, 1996. 168 s. ISBN 80-88842-03-4
MALONYAY, D.: A magyar nép művészete [online]. Budapesť: Franklin-Társulat
Magyar Irod. Intézet és Könyvnyomda,1907-1922. [cit. 2017-11-21]. Dostupné na internete:.
MARKOV, J.: Slovenský ľudový odev v minulosti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955. 212 s.
POLOCZEK, F. 1953. Slovenské ľudové piesne. II. zväzok. Bratislava: SAV, 1953. 334 s.
ŠKODOVÁ, M.: Bulletin - Krojovanie v Novohrade. Lučenec: Novohradské osvetové stredisko Lučenec, 2016. 24 s.
ZUBERCOVÁ, M.: Tisícročie módy. Martin: Osveta, 1988. 272 s. ISBN 70-009-88
